Rozprávky
Vysnívaný princ
Kde bolo tam bolo, za čias, keď sa piesok lial a voda sypala, bol jeden zámok , v ktorom žil kráľ s kráľovnou a malou princeznou. Princezná mala sotva šesť rokov, ale už teraz sa o nej vravelo, že je to najkrajšia princezná v okolí. Mala krásne modré očká a dlhé zlaté vlásky. Rodičia by pre ňu spravili čokoľvek na svete, bola ich malým slniečkom a každý v kráľovstve ju mal rád Ku každému bola veľmi milá a srdečná. Jednej noci sa jej prisnil sen. Prišiel za ňou princ na orechovo hnedom tátošovi. Mal rovnaké zlaté vlasy ako ona ale čokoládové oči. Usmial sa na ňu a podával jej ruku : Poď so mnou princezná . Jedného dňa za tebou prídem a odídeme spolu do môjho kráľovstva. Tam budeme žiť spolu šťastne až naveky.
Od tej noci sa k nej princ vracal pravidelne a vždy jej opakoval to isté. Ako princezná rástla, na kráľovskom dvore sa začali objavovať pytači . No princezná každého jedného odmietla. Kráľ s kráľovnou už boli zúfalí , vystriedali sa u nich už takmer všetci ženby schopní mladí muži, princovia, kráľoviči, šľachtici... Princezná stále čakala na svojho princa. Rodičia jej dohovárali, že je to len sen a že jej princ nikdy nepríde. Ona si však stála za svojím. Prešiel jej rok pätnásty , šestnásty, pomaly sa blížil sa rok sedemnásty a kráľ sa už naozaj obával, že jeho dcéra sa nikdy nevydá . Týždeň pred jej sedemnástymi narodeninami , keď princezná práve stála pri obloku vo svojej komnate , pricválal do zámku na orechovo hnedom tátošovi nový pytač. Princezná hneď vedela, že je to jej vysnený princ . A naozaj. Mal také isté zlaté vlasy ako ona , ibaže čokoládové oči. Poklonil sa pred kráľom, predviedli ho ako princa z Krajiny zapadajúceho slnka , ktorý sa prišiel uchádzať o ruku jeho dcéry. Kráľ sa už obával, že dopadne ako stovky ostatných pred ním, keď do siene vbehla usmiata princezná. Oči jej žiarili, keď prosila otca, aby im dal požehnanie na sobáš, že toto je jej vysnený princ, na ktorého tak dlho čakala. Kráľovský pár ,ako aj všetci dvorania a aj všetci v kráľovstve, boli nesmierne šťastní , keď sa oznámilo ich zasnúbenie a nasledujúca svadba. Svadba sa konala presne v den jej narodenín a oslava trvala presne štyri dni. Potom sa mladomanželia odobrali do Krajiny zapadajúceho slnka, kde žijú šťastne ešte aj teraz, ak už nepomreli...
Zázračný bocian
Dievčatko menom Zuzka stratila svojho milovaného psíka. Stále plakala a plakala a cítila sa veľmi opustená. Nikoho k sebe nepripúšťala. Rodičia sa na trápenie svojej dcérky nemohli ďalej pozerať, preto jej vyrozprávali príbeh o zázračnom bocianovi.
Kde bolo tam bolo, za siedmimi horami a za siedmimi dolami, žil chudobný farmár so ženou. Hoci boli chudobní, veľmi sa ľúbili. Mysleli si, že im nič nebude chýbať. Ako však roky ubiehali, prírastok do rodiny neprichádzal. Rodinné šťastie sa z farmárovej rodiny pomaly vytrácalo. Žena sa umárala v žiali. Úsmev jej zmizol z tváre a akokoľvek sa ju muž snažil rozveseliť, nepodarilo sa mu to. Jedného dňa farmárova žena pracovala v záhrade prelievajúc potoky slz nad svojim osudom. Jej nešťastie už dlhší čas sledoval bocian, ktorý si postavil hniezdo na komíne susedného domu. Nebol to obyčajný bocian. Dokázal plniť túžby nešťastných ľudí. Priletel k uplakanej žene a povedal: „ Do roka a do dňa ti vložím do náručia krásneho syna, ktorý bude šťastím a pýchou tvojej rodiny." Žene sa to nechcelo veriť, ale do roka a do dňa bocian dodržal svoje slovo. Priniesol im krásneho plavovlasého chlapčeka s belasými očami. Farmár a jeho žena boli bocianovi veľmi vďační. Stal sa ich rodinným priateľom. Ako chlapček rástol, stále boli s bocianom väčší kamaráti. Každý deň sa spolu hrávali a po večeroch keď mu čítal rozprávky oddychoval v jeho krídlach. Chlapec bol velmi šikovný, otcovi vždy pomáhal na farme a mame nosil každé ráno poľné kvety. V susedstve žil chlapec ktorý nemal žiadnych kamarátov. Farmárovmu synovi závidel vzácne priateľstvo s bocianom. Stále sa im snažil pokaziť ich spoločné chvíle. Bocian cítil jeho nepriateľstvo a bol s toho smutný. Bol už velmi starý a vedel že už dlho žiť nebude. Jedného rána chcel susedovie chlapec vyliezť na strechu. Neuvedomil si aké je to nebezpečné. Pošmykol sa a začal sa kotúľať zo strechy. Farmárov syn to zbadal a chytro poslal bociana na pomoc. Bocian zachytil chlapca ešte pred pádom na zem a tak ho zachránil pred nešťastím. Chlapec sa im poďakoval a veľmi sa hanbil za svoje predošle správanie. Od tej chvíle sa stali všetci traja nerozlučnými kamarátmi. Keď bocian neskôr zahynul, obidvaja za ním dlho smútili, ale zostali im krásne spomienky a ich vzájomné priateľstvo.
Zuzka vďaka príbehu pochopila že smrťou sa niečo končí, ale aj niečo začína. Začala sa tešiť zo života a konečne začala vnímať kamarátov, ktorých mala stále okolo seba, len si ich nevšímala.